Aby nebolo pozde

Nechcela som načúvať, ale rozhovor ma zaujal svojou témou. Rozprávali sa dve ženy, jedna učiteľka základnej školy a druhá pravdepodobne rodič.Pani učiteľka vykladala, ako sa večer vracala z návštevy, bolo asi jedenásť hodín a odrazu videla v snehu ležať nejakú osobu. Preboha, však môže v týchto mrazoch zamrznúť, pomyslela si a podišla k nemu pozrieť sa, kto to je. Aké bolo jej prekvapenie, keď zistila, že tam leží jej žiak, štrnásťročný Juraj. Začala ho budiť, ale odrazu zistila, že je totálne opitý a že si sama neporadí. Zbehla preto pre známych, ktorí jej pomohli opitého mladíka dostať domov. Jeho rodičia spokojne pozerali televízor a ich dieťa im vôbec nechýbalo. Keď ho videli vo dverách v takom stave, otec ho začal biť, načo učiteľka zakročila, že teraz to asi nepomôže. Čo by však povedali, keby im ráno niekto prišiel zvestovať smutnú správu, že ich syn zamrzol, umrel z podchladenia...Potom by asi hovorili keby – keby. Páni rodičia, nezišlo by sa občas svoje neplnoleté deti skontrolovať, čo robia večer? S kým sa kamarátia? Kde chodia? Pre prípad,aby niekedy nebolo pozde.